14.11.2009 – Voľby do VÚC: volím, či volím nevoliť?

 Keď diskutujem s ľuďmi navôkol ohľadom tejto témy, prekvapuje ma nedostatok informácií ohľadom kompetencií a dopadu, aký má VÚC na nás.  Ono chápem, veľa ľudí je deprimovaných a občiansky znechutených, lebo každé voľby sú o tom – veľa vody sa múti pred voľbami a potom štyri roky nevieme o zvolených zástupcoch kde sú.  Je pochopiteľná táto skepsa, ak tento rok sú to už tretie voľby. Po prvý krát sme šli k urnám kvôli prezidentovi a možno prezidentke, po druhý krát kvôli europoslancom a teraz zasa poslanci a predseda „župy“. 

            V týchto pár riadkoch si dovolím predložiť niekoľko dôvodov, prečo sa oplatí obetovať pár minút času, ktorý by sme mohli venovať svojim deťom, svojim partnerom či priateľom v sobotu 14. Novembra a pristúpiť k urne.   Ono práve oni – tí, ktorých máme radi a na ktorých nám záleží môžu byť dôvodom tejto obety – nakoľko  možno kvôli tejto voľbe sa vymenia tváre a prídu nové riešenia.

            Ako som na tejto stránke už spomenul, VÚC rozhoduje napríklad o  nedokončenej nemocnici, ktorá ako torzo čias minulých koroduje bojujúc so zubom času. Budove, ktorá by medzi iným mohla zastrešovať aj miesto, kde by mamičky z najpočetnejšieho okresu  Oravy mohli privádzať na svet svoje ratolesti.  Sme temer 60 000-cový okres a nieto tu ani nemocnice, ani pôrodnice. Je tu dostatok populácie, ktorá vytvára potrebu, je tu dostatok kvalifikovaného personálu, ktorý by vedel zastrešiť obsluhu takýchto zariadení a predsa všetko sa vozí  inde. Zdravotníci odchádzajú pracovať mimo región, a liečime sa tiež mimo, ale dane platíme tie isté. Jednoducho, vždy sme boli kraj na okraji záujmu, i napriek svojej početnosti.  Možno práve preto, že ľudia odtiaľto sú pracovití, ale veľmi prispôsobiví a znesú veľa a sú ticho – a možno práve tá sobota 14.11.2009 je príležitosť raz za štyri roky povedať svoje – Nie! Pri týchto slovách pracovitosti a prispôsobivosti, vidím obraz svojej starej mamy Júlie Siváňovej. Popri mojom starom otcovi Štefanovi Siváňovi st., zostala obrazom týchto vlastností, ktoré si veľmi vážim a uchovávam v úcte.

Okrem pálčivej témy nemocnice a pôrodnice, je tu aj fakt, že mnohí by uvítali, aby sa ľady pohli aj v oblasti športovísk, možno krytá plaváreň by bola ďalším cieľom.  Viem, že

            VÚC je ako veľká obec, a predošlé garnitúry nechali často krát bremeno úverov, ktoré noví poslanci budú musieť znášať, ale práve preto je potrebné dať mandát ľuďom, ktorí načúvajú  a nasmerujú obrovské peniaze z eurofondov tam, kde to ľudia ako my potrebujú. Ľudí, ktorí nedovolia aby stámilióny eur z eurofondov tu na Oravu ani nedotiekli, alebo ostali vo ohrádkach „vyvolených“ chránencov politických strán či podnikateľských skupiniek.

            Hnevá ma keď vidím, že Orava je v celoslovenských štatistikách vždy jeden z najchudobnejších krajov. Paradoxné je, že Oravci sa najviac obetujú a cez druhú najvyššiu pôrodnosť na Slovensku zachraňujú nielen dôchodkový systém krajiny. Ale i napriek tomu, že  priemerná oravská rodina je viacpočetná, i napriek tomu  celoslovenská spoločnosť nedoceňuje túto obetu našich otcov a matiek a nízke platy sú tu už zvykom. Následne klesá životná úroveň, stúpa strach a obavy, lebo hospodárstvo celého okresu stojí na dvoch väčších podnikoch.  Ono, nechcem byť zlým prorokom, ale myslím si, že kamiónom, ktoré možno raz budú prevážať stroje z tých fabrík na Ukrajinu, nebudú vadiť ani neudržiavané cesty, nám však vadia. A možno aj kvôli tým cestám, metaforicky hovoriac, sa tu nebude chcieť iným investorom.

            Mieru nezamestnanosti zachraňujú mnohí z nás tým, že chodia na zárobky do zahraničia, či do Bratislavy.  Cestovný ruch, ktorý tu chcel byť sľubným motorom neustále upadá. Pri tejto predstave ma napadá prirovnanie môjho starého otca, ktorý poznamenal, že takýmto spôsobom z Oravy zostane ten povestný Zuberecký skanzen. Vedel o čom hovorí, lebo môj prastarý otec zomrel na ceste za robotou do Ameriky. Veď mladí odchádzajú a vracajú sa tu len na sviatky, nakoľko tu nieto uplatnenia, ba čo viac je to tu v tom smere priam katastrofálne.

            Pred každými voľbami počuť hlasy ľavice i pravice o tom, že chcú odstraňovať regionálne rozdiely. Môj spolužiak zo Spiša by vedel o tom povedať svoje. Ale ako náhle vietor volieb utíchne, prach zo sľubov padne na problémy obyčajného človeka z ulice, bytu, domu či sídliska. Staré tváre v politike sa recyklujú a nové riešenia čudesne stále neprichádzajú. Mňa by potešilo, keby po sľuboch a nekonečných diskusiách prišli výsledky.

Napríklad internetový portál, ktorí by poslanci za Námestovo vo VÚC zinicializovali.  Tento portál bude virtuálnym námestím  Námestovska– tak ako povestné Fórum romanum v Ríme. Budú sa tam ohlasovať  potiaže a sťažnosti obyčajného človeka, aj toho bezdomovca, ktorému sa možno cez štátom hradený počítač v knižnici umožní požiadať o pomoc. Ale čo je podľa mňa najdôležitejšie, na druhom konci drôtu musia sedieť poslanci VÚC za Námestovo, ktorí budú tieto sťažnosti prešetrovať a venovať sa im – to je najdôležitejší bod tohto zámeru. Plus musia zabezpečiť prostriedky na to, aby  cca 60 000 ľudí v Námestovsku o tejto možnosti vedelo a bola im pravidelne pripomínaná.  Jednoducho chceme cítiť záujem, nie zvoliť niekoho do VÚC a štyri roky o nich nepočuť.

Granty, dotácie, milióny eur sa u nás buď vôbec nevyužívajú, alebo sa využívajú neefektívne, ba čo viac pre  pár preferovaných. Dalo by sa urobiť veľa z vyššie spomenutého, ale i pouvažovať  o nových možnostiach využitia týchto peňazí. Možno takých, ktoré by zvýšili zamestnanosť a priniesli nové podniky do Námestovska. Napríklad alternatívne zdroje energií. Využíva sa štiepka, biomasa, ale dotácie sú nasmerované jednostranne len pre používateľov biomasy, nie pre dodávateľa – spravovateľov lesov. Tí nie sú motivovaní a kde nieto motivácie, nieto budúcnosti.  

Geotermálne zdroje energie. Síce cenovo náročné geologické štúdie a vrty, ale pri premyslenom postupe sú účinky veľmi citeľné. Veľa by to napomohlo pri vykurovaní práve v kraji, kde je pol roka zima. A zároveň je to zdroj nových pracovných miest.

Bioplyn – mnohí poľnohospodári, ktorí  už nevládzu uniesť stratovosť poľnohospodárskej produkcie sa rozhodli pestovať plodiny na výrobu bioplynu a ten používajú na výrobu elektrickej energie, ktorú predávajú do siete. Je to snáď jediný spôsob, ako v dnešnej dobe zabezpečiť ziskovosť v poľnohospodárstve.

Záverom chcem posmeliť všetkých, ktorí rovnako ako ja pociťujú skepsu zo súčasného status quo u nás na Orave, treba urobiť to čo môžeme, ten svoj kúsok a tým je ísť voliť.  V každých voľbách je skutočným činiteľom volič, len často je ubytý každodennosťou a preto zmena k lepšiemu zostáva čakať za dverami.