Tvorba ... to be continued

KAM ZA KULTUROU NA ORAVE

03.07.2010 18:45
 Kam za "nielen z chleba žije človek..." súc ukrytí v horách.   Múzeum Liptovskej dediny v Pribyline:   4.7.   Mašinparáda 1.8.   Rezbárska nedeľa 8.8.   Čipkársky deň 22.8. Včelárska nedeľa     Múzeum Kysuckej dediny vo...

Básnická zbierka "Somnio ergo Sum" Zoran Stellar Equill Viabennova

20.06.2010 16:24
- Somnio Ergo Sum Zoran Stellar Equill Via Ben Nova  

Diplomova praca Peter Latak Univerzita Komenskeho

20.06.2010 16:23
Diplomova Praca Latak Peter Univerzita Komenskeho  

Vernosť...

 


Keď si Verona brala Michala za manžela, bolo to z veľkej lásky. V tom čase však bolo ich manželstvo viac-menej výnimkou. Pred päťdesiatimi rokmi ešte bolo v móde  spájať majetky prostredníctvom manželstva. Aj Veronu čakal podobný osud, keď jej bohatí rodičia vybrali za muža nafúkaného a rozmanitého boháča len kvôli tomu, aby sa stala ešte bohatšou.

    O čo milší jej bol Michal, syn chudobných rodičov, ale rozvážny, dobrý a citlivý muž, ktorý  sa pre svoju prílišnú skromnosť ostýchal Verone prihovoriť, aj keď z nej v kostole nemohol oči spustiť.

     Verona vedela, že prvý krok musí urobiť ona, lebo Michal by sa nikdy neodvážil navrhnúť jej stretnutie. Ešte si pamätá, ako mu šťastím žiarili oči, keď sa dlho do noci prechádzali ruka v ruke rozkvitnutým sadom a svoju lásku museli pred všetkými ukrývať.

     Lenže na dedine sa nič dlho neutají a po čase to predsa len vyšlo najavo. Vtedy otec Veronu zbil a zakázal jej stretávať s Michalom. No Michal bol vynaliezavý a vždy niečo vymyslel, aby mohol Veronu vidieť.

     Dva roky Verona bojovala s otcom o svoju lásku, až nakoniec zvíťazila. S Michalom sa tajne zosobášili v malom kostolíku pod lesom, bez svadobných hostí, len s dvoma svedkami. Otec za to Veronu vydedil. Po svadbe mladomanželia odišli bývať do neďalekého mesta.

     Verona nikdy neľutovala, že sa vzdala pohodlného života bohatej ženy. Aj keď jej veľa ráz čo-to chýbalo, nesťažovala sa. Michal sa o rodinu staral, ako najlepšie vedel, a nikdy jej nepovedal krivého slova. Museli žiť skromne a čosi aj ušetriť pre dorastajúce deti.

      Našťastie, deti sa im vydarili. Synovia vyštudovali a založili si rodiny. Dcéra sa vydala za evanjelického farára a hoci nemala deti, žila v pokojnom a šťastnom manželstve.

     Michal neskôr kúpil dom na dedine a s Veronou sa tam presťahovali. Život na dedine mal pre nich zvláštne čaro. Pripomínal im mladosť. Tešili sa zo svojich vnúčat a jeden z druhého.

     Ostatné dva roky mal Michal občas starosti so srdcom a Verona sa o neho vždy veľmi bála. Bez svojho muža by si život nevedela predstaviť.

     Veroninou veľkou záľubou boli kvety a Michalovou jabloňový sad. Susedia vždy obdivovali, s akou radosťou Verona vysádza a pestuje kvety okolo domu. Mala zvláštny cit pre harmóniu tvarov a farieb, a tak ich záhrada bola najkrajšia v širokom okolí.

    Michal sa zasa pýšil svojou vlastnou odrodou jabĺk, ktorú sa mu podarilo vyšľachtiť. Dokonca jeho jablká získali na nejednej záhradkárskej výstave najvyššie ocenenia.

Veronin a Michalov život plynul pokojne, podľa ustálených zvyklostí. Občas tento pokoj prerušili vnúčatá, ktoré v lete prišli na prázdniny. To potom dni leteli rýchlo a všetko sa točilo len okolo nich. Verona im vyvárala dobroty od výmyslu sveta, rozprávala rozprávky, učila ich pestovať kvety a poznávať prírodu. Michal ich brával na vychádzky do sadu a k rieke. Nezriedka zašli aj do lesa pozorovať srnky.

    Keď vnúčatá odišli, Michal s Veronou po večeroch s láskou spomínali na veselé príhody, ktoré s nimi zažili, a už sa tešili na Vianoce, keď sa u nich zakaždým zišla celá rodina.

     Toho roku sa Michal chystal sláviť svoje sedemdesiate piate narodeniny. Zvykol oslavovať vždy na Vianoce, aj keď sa vlastne narodil ešte pred Vianocami, šestnásteho decembra.

    Verona aj tento raz chystala narodeninovú hostinu. Tešila sa, že všetci prídu a celá rodina bude znovu aspoň na pár dní pohromade. Aj Michal sa veľmi tešil, hoci v poslednom čase sa akosi necítil dobre. V hrudi ho pobolievalo a občas sa mu ťažko dýchalo. Nesťažoval si však, lebo nechcel, aby sa Verona o neho bála.

     Stále ju mal rád ako za mladých čias. Celý život sa snažil o to, aby nikdy neľutovala, že kvôli nemu opustila svoju bohatú rodinu a žila v skromnosti. Bol jej vďačný za to, ako dokázala znášať všetky útrapy, čo im život priniesol a predovšetkým za to, ako dobre vychovala ich tri deti. Miloval ju z hĺbky svojho srdca a blahorečil Bohu za toto veľké šťastie, ktoré ho v živote stretlo.

     Deň pred Vianocami vošiel Michal do pivnice po jabĺčka. Nabral plný košík a kráčal hore schodmi. Zrazu mu zišlo na um, že vezme ešte dve fľašky červeného vína, nech sa nemusí toľkokrát motať po schodoch.

     Verona práve v kuchyni piekla zákusky. Nádherná vôňa sa šírila po celom dome a Michal ju zacítil aj na schodoch pivnice. Vrátil sa dolu a do jednej ruky vzal fľaše s vínom a do druhej košík s jablkami. Odrazu sa mu po schodoch kráčalo akosi ťažšie, ledva lapal dych. Už bol takmer na poslednom schodíku, keď pocítil prudkú bolesť v hrudi. Pred očami sa mu zahmlilo a košík s jablkami mu vykĺzol z ruky. Kľakol si na kolená, položil fľašky na zem a rozopol si sveter, aby sa lepšie nadýchol. Bolesť v hrudi sa stupňovala.

    „Veronka! Veronka!“ skúsil kričať na svoju ženu.

Verona mala v kuchyni zapnuté rádio, a tak nepočula jeho volanie. Keď vyliala čokoládovú polevu na Michalov obľúbený zákusok, položila hrnček od čokolády do umývadla. Zadívala sa naň  a zrazu ju až do špiku kosti prenikol pocit nečakanej úzkosti. Prekvapene zastala a začala premýšľať. Uvedomila si, že Michal je v pivnici už akosi pridlho. Vybehla z kuchyne a otvorila dvere do pivnice. Strnula hrôzou, keď uvidela, že Michal leží na schodoch dolu tvárou a okolo neho sú rozkotúľané jablká.

   „Michal.....Miško môj! Čo sa ti stalo?“ vykríkla. Sklonila sa k svojmu mužovi. Michal bol v bezvedomí a nejavil žiadne známky života. Veronu schytila panika. Začala nariekať. Vytiahla Michala na plošinku pred dverami pivnice a začala ho oživovať. Nič nepomáhalo. S plačom utekala k telefónu, ale bola taká rozrušená, že si nemohla spomenúť na telefónne číslo rýchlej pomoci. Utekala teda k susedom.

    Privolaný lekár už nemohol pre jeho muža nič urobiť. Michal bol mŕtvy. A tak vypísal úmrtný list a vpichol Verone sedatívum.

    Suseda obtelefonovala Veronine deti a pomohla obliecť Michala do sviatočných šiat.

    Verona chodila po dome ako bez duše. Krutá bolesť, ktorú cítila, jej trhala srdce. Chcelo sa jej kričať ako ranenému zvieraťu. Sedatíva však pomaly a isto začali účinkovať a otupovali Veroninu bolesť aj myseľ.

   Keď suseda odišla na chvíľu domov, Verona si sadla na okraj postele k svojmu Michalovi. Hladila ho po tvári a nežne sa mu prihovárala:

   „Miško môj drahý, prečo si mi to len urobil? Čo si ja nešťastná bez teba počnem? Nenechávaj ma tu samotnú! Chcem byť s tebou!“

    Bolesť, ktorú cítila v srdci, bola nekonečná. Verona pevne objala svojho muža a naposledy si položila hlavu na jeho hruď. V mysli sa jej premietol celý život a všetky krásne chvíle, ktoré s Michalom prežila.

    „Ľúbim ťa, Michal ľúbim! Celý život som ťa verne ľúbila! Všade som išla s tebou, aj teraz pôjdem! Si mužom môjho života!

    Keď prišli Veronine deti, našli matku spolu s otcom. Odišla s ním. Ticho a pokojne, tak, ako plynul ich život